• Zdravím! Tu barefoot Robison

  • Grafik, bežec a milovník minimalizmu

Debutový maratón


Apríl sa u mňa niesol v duchu sčasti splnených bežeckých cieľov. Podarilo sa mi odbehnúť niekoľko triciek, väčšie a aj menšie behy. No zároveň my dvakrát nevyšla účasť na bežeckých podujatiach. Prvý bol veľkonočný dogtrekking. Tam to u mňa skončilo organizačným chaosom. Nakoľko som nemal plán B, rozhodol som sa kvôli časovým sklzom a istým nedorozumeniam neísť behať. Druhá bola Magnezitárska 60tka, o ktorej som sa zmieňoval v predošlých postoch. Týždeň pred behom ma napadla akási reakcia, z ktorej mi napuchol jazyk. Bolesť bola tak intenzívna, že som nemohol poriadne jesť ani piť. Musel som podstúpiť dve injekcie a dostal som zopár tabletiek proti bolesti. Keďže som posledné dva roky nebral žiadne chemické sajrajty, tabletky zo mňa urobili chodiaceho zombíka. Celý týždeň som bol malátny a ledva pri vedomí. V takomto stave som na 55 km trasu nemohol ísť. Hlavne nie keď som mysľou nebol prítomný. Škoda.

Rozhodol som sa preto napraviť tento stav kvalitným behom. Po týždňovej pauze od behania vydal som sa napospas novému šialenstvu. Relatívne poctivo som si preštudoval na mape trasu, ktorú podstúpim. Vybavený jedlom, nejakou pláštenkou a psom, oddali sme sa pocitom slobody z voľnosti a pohybu. Prvé kilometre viedli po asfaltke. Obutý v nových Vivobarefoot Achillesoch užíval som si každý jeden krok. Tenká podrážka dostatočne chránila moje bosé päty pred drsným povrchom no zároveň umožnila cítiť každý kamienok. Nebol som týmpádom ukrátený o feedback o povrchu, po ktorom som behal.




Asfaltka pokračovala ďalej no ja som to podľa údajov z mapy stočil doľava. Tu sa terén náhle zmenil z hladkého asfaltu na drsný trail. Pod pojmom drsný mám namysli fakt hardcore. Šutriská jak des. Relatívne ťažko sa po nich behalo, no sandále držali. Navyše to bol zbeh z kopca, takže o to viac som musel dávať pozor kde stúpam. Táto trasa ma viedla smerom na Skároš. Bolo to niečo nové. Tadiaľto som ešte nešiel a musel som dokonca raz vybrať GPSko aby som sa uistil v správnom smere trasy.

Les vyústil na poľnú cestu naprieč lúkami. Odtiaľ ma už začali obklopovať príbytky ľudskej civilizácie. Na moje prekvapenie ma obaril prúd teplého vzduchu. Mohol to byť aj 4stupňový rozdiel v porovnaní so studeným Slancom, kde mi drkotali zuby pred bežeckým zahriatím. Relatívne rýchlo som prebehol prvými uličkami dediny a napojil sa na hlavnú. Tá sa potom napájala na zelenú trasu, ktorá ma mala zaviesť až k sedlu Veľký Milič. Všetky kilometre, ktoré som zbehol z kopca dole do dedinky som teraz musel pekne krásne naspäť vyšľapať po hlavnej. Do nozdier mi vrazil prenikavý zápach fekálií a splašiek, ktoré ľudia vypúšťajú do šancov popri ceste. Je to presne to isté ako všetky dediny na slaneckom ťahu, ktoré nemajú poriešenú kanalizáciu. Fuj, humus.

Našťastie som sa zo smradu dostal do ústrania skárošských lesov, kde som si dal po 14 km prvú občerstvovaciu pauzu. Osviežil som si bosé nohy v potoku a natlačil do hlavy kaleráb s mrkvou. Áno, kaleráb. Ničím lepším som sa totiž nezásobil. Zelenina ma však občerstvila. Lara mi samozrejme pomohla spásať zvyšky, keďže som to všetko nevládal sám zjesť. Zapil som to pár dúškami vody a vnoril sa do hlbín lesa. Tu sa trasa zmenila na mokrý trail. Posledné dni riadne pršalo a vlhkosť sa ešte nevstrebala do zeme. Napriek tomu som si stúpanie užíval. Lesná cesta bola doslova obsypaná salamandrami. Naposledy som tento plaz videl veľmi dávno. Vlastne ani nemapätám presne kedy. No tu ich boli tucty. Nepreháňam. Celkom mi to potom začalo ísť na nervy, pretože som musel dávať väčší pozor aby som na nejakú nestúpil.

Pokračujem po zelenej trase a vychutnávam si okolie ozajstnej prírody. Míňam jednu zelenú značku za ďalšou, keď tu zrazu po dlhej dobe nič. Neviem čo si mám o tom myslieť. Buď som zišiel niekde z trasy alebo praktikanti na krúžku topografie zabudli namaľovať zelené pásiky na kmene stromov. Nič to. Bežím ďalej a mňa sa začína zmocňovať presne ten nepríjemný pocit, že som pravdepodobne zablúdil. Les sa vyparil a ja som sa ocitol uprostred akejsi lúky, na ktorej som nemal nič robiť. Posledná zelená značka bola asi pred piatimi kilometrami a mne sa nechcelo vracať naspäť dolu kopcom, ktorý som tak poctivo vyšľapal. Preto som pokračoval naprieč lúkou v nádeji, že sa dostanem na Maďare. Odtiaľ predsa bude musieť viesť nejaká zmysluplná cesta.

Tak sa aj stalo. Pomerne dosť skoro som natrafil na biely stĺpik s červeným prúžkom, ktorý pre mňa svietil ako maják nádeje, že sa napojím na nejakú trasu. Odtiaľ povzbudený na duchu pokračoval som  v behu pohraničným lesom. Pred nami prebehlo stádo asi 14 jeleníc. Bolo to akoby som počul dupot koní na dostihoch.

Zrazu sa úzky lesný chodník vytratil a ďalej už bola iba divočina. Teraz už pomaličky postupoval som od jedného stĺpika k ďalšiemu. Ešte, že sú tak blízko seba. Terén bol však nemilosrdný. Raz to boli obrovské balvany, inokedy rozrytá zem, ktorá mi sťažovala beh. Keď tu zrazu, zničoho nič zelená značka. Svietila tam na kmeni stromu akoby ju tam niekto deň predtým namaľoval. Konečne som späť na trase. Aspoň turistické značky tomu naznačujú. Terén však bol ten istý. Nikde chodník, či udupkaná cestička. Musel som sa brodiť blatom, preliezať popadané kmene stromov, preskakovať potôčiky či malé močariská. Všetko to bolo v stúpaniach, ktoré ma nakoniec zaviedli na moje prekvapenie na hraničný prechod pod skárošskou vyhliadkou. Tento úsek som už poznal.

Skárošská vyhliadka: postupným trénovaním sa dá aj naprieč takýmto terénom behať naboso (úplne bez obuvi) 


Pokračujem naprieč kopcami a do nôh sa dostávajú prvé známky kŕča. Ešte niesom ani na 30km a baštím prvé jablko. Mal som ich iba dve, to druhé som si šetril na Izru. Kŕč postupne zmizol. Asi aj preto, že som sa vyzul a pokračoval v behu naboso. Nohy si už museli oddýchnuť od tých gumených sandálov. Začínam byť relatívne unavený a Izry stále niet. Už od nej niesom ďaleko, no stále je to ešte pár km lesom, asfaltom a potom divočinou po červenej trase. Nech už som konečne tam – vravel som si celý čas v mysli.

Po celkom technicky náročných pasážach minul som Malú Márovku, chatu Kopásku a konečne som dorazil na tú Izru. Tieto úseky plné zbehov a kľučkovaní som dal v Achillesoch. Nohy som mal uťahané, ale vedel som, že sa nesmiem zastavovať. Za mnou už bolo 30 km a ja som za celý čas vypil iba 5 deci vody. Dosť málo. No s vedomím, že predomou je prameň, fujazdil som, teraz už po hladkom aslfate ďalej.

Konečne prameň. Dal som si dlhšiu občerstvovaciu pauzu. Napil som sa poriadnymi dúškami studenej vody a zjedol druhé jabko. Chladná voda príjemne osviežila moje nohy. Poriadne som si ich umyl od lesného bordelu a blata. Teraz ma čaká už len posledných 13 km po asfalte domov. Nezaháľam a s bosými nohami šľapem jeden meter za druhým. Ide sa mi ťažko. Stehná sú heavy. Dokonca som aj s bosou nohou zakopol. Nebol to veľmi príjemný pocit šuchnúť s nechtom do krvi o asfalt. Nič to. Musím ísť ďalej.

Nejakých 8 km som dal naboso. Bol tam hladký asfalt a dalo sa. Ale potom som sa radšej obul, keďže tu to už bol drsný asfalt rozbitý od tažkej lesnej techniky. Predomnou je posledných 5 km a ja začínam mlieť z posledného. Siaham na dno svojich síl a mám pocit, že sa dostávam do nepoznaných oblastí behu, kedy sa človek začína lámať po všetkých stránkach. Všetko je len v hlave – vravím si. Nevadí, že nohy nevládzu, dôležité je, že myseľ áno.

Tie posledné kilometre boli fakt obrusujúce. Obrúsili moje ego do pokory, no zároveň mi dodali možnosť prekonať moje limity a objaviť nové možnosti s vedomím, že som zabehol som svoj prvý trail maratón. Po ceste mi tesne pred Slancom zdochol mobil takže som zvyšok trasy musel dorátať podľa mapy. Ďalší celkom dôležitý poznatok je, že si nabudúce treba vziať viac jedla. Aspoň dve tri tyčinky navyše. Tá zelenina a ovocie bolo málo. Napriek takýmto chybám som to zvládol a určite to stálo zato.

Running Summary

Moving Time: 4:54:36
Distance: 43,27 km
Elevation Gain: 2054 m

Trasa: http://goo.gl/jA3i

Žiadne komentáre

Zverejnenie komentára

Toggle menu