Vonku prší a ja rozmýšľam do akej miery mám brať vážne ten motivačný obrázok s textom: "There is no such thing as bad weather. Only soft people". Počasie sa nezlepšuje, stále prší, raz viac, inokedy s menšou intenzitou. Vonku ukazuje niečo okolo 8 stupňov a ja neviem či sa mám pustiť do realizácie mojej utopistickej predstavy zabehnúť 30 km do 3 hodín. A ešte k tomu aj naboso.
Dažďová voda steká po okennom ráme, počuť to neustále šušťanie padajúcich kvapiek, čo zvlažujú všetko okolo. Ešte aj vzduch je plný vlhkosti a pripomína mi, že sa dnes budem musieť lepšie vystrojiť na ten beh. Asi vo mne začína víťaziť ten paleolitický genofond po mojich prapredkoch, volanie prírody, ktoré prevažuje nad tou civilizovanou lenivosťou nikam neísť. Predsa len to počasie vyzerá škaredo iba na vyziabnutých sídliskách, špinavých betónoch a chodníkoch, ktoré vybudoval najinteligentnejší tvor zeme. Aspoň si to o sebe myslí. Ale v prírode neexistuje škaredé počasie. Je také aké má byť, či už prší, sneží alebo neviem čo ešte. Pekne si to tu racionalizujem, čo?
Po menších ostýchaniach sa vydávam napospas dobrodružstvu, ktoré leži predomnou. Lara poslušne cupitká vedľa mňa, nič netušiac, že dnes to nebude len obyčajná päť minútová prechádzka. Všade okolo je mokro, lesná cestička sa mení na blatom rozoraté driftovacie pole. Nikde nikoho, iba vtáčiky sa vytešujú a obohacujú môj beh svojím spevom.
Rozhodol som sa, že prvú časť trasy odbehnem aspoň zväčša naboso. Holé prsty sa zabárajú do chladného blata a ja si neustále opakujem v hlave tú anglickú motivačnú vetu. Okolo nás prefrčal nejaký civilizovaný geroj na svojom striebornom landroveri. Asi je to jeden z jeho spôsobov ako sa odfiltrovať a zároveň na blatnej ceste efektívne rozmetať zeminu všade okolo.
Minuli sme lúky prvé lúky a vnorili sa do lesa nasiaknutým vlhkosťou ranneného dažďa. Pomaly si prestávam cítiť prsty na nohách, keďže vlhká zem, čľapkanice a blato sa postarali o to aby mi bolo chladnejšie. V nádeji, že som sa dobre obliekol, trpezlivo čakám kedy sa dostaví ten CIV efekt, ktorý má za úlohu zohriať aj moje dolné kočatiny.
Za mnou sú prvé kopce, Kamenný hrb, a ja sa vydávam naprieč ďalšími predomnou vystierajúcimi sa kopcami smerom na Jahodnú. Na mokro som si už celkom zvykol. Nohy sa tiež začínajú pomaličky ohrievať aj keď im to trvá dlhšie. Sem tam stúpim na nejaký nepríjemný kamienok, no o to menej ho cítim, o čo viac mám podchladené holé päty. Tesne pred posledným stúpaním na Jahodnú si dávam maličkú pauzu a obzerám si zablatené päty obsipané drobnou lesnou špinou. Na nohách sa mi vytvorila akási ochranná vrstva blata, ktorá mi chráni pokožku pred ostrými kamienkami a konárikmi. Horko ťažko ju zoškriabavam z nôh aby som si obul Minimusi a ešte ťahšie navliekol svoje mokré nohy do tých botasiek. Odťiaľto pôjdem až na Jahodnú obutý.
Les sa vyčistil a predomnou sa objavujú prvé známky civilizácie. Obehujem okolo areálu na Jahodnej, no aj tu nikde nikoho. Predomnou sa týči holý trávnatý svah – zjazdovka, s ktorou som sa rozhodol si to rozdať. Lení sa mi ísť hore po serpentínach a naprieč svahom je to predsa len kratšie. Aspoň vzdušnou čiarou. Pomaličky sa štverám do kopca, no teraz už nie behom. Skúšam techniku "pow-hiking" čo je vpodstate chôdza do kopca, kedy robím čo najdlhšie kroky a rukami sa zapieram do kolien. Pomerne dosť rýchlo som vyšľapal ten kopčisko, no rozmýšľam či to bol vôbec dobrý nápad, keďže ma čaká ešte celkom veľký kus trasy.
Opäť sa vyzúvam a bežím ďalej, cestou, trávou, kameňmi, kopcami. Míňam všetko čo mi les ponúka. V pozadí počuť ako mohutný vietor duní a jeho sila sa zvyšuje v mohutných korunách rozzelenaných stromov. Predomnou je posledných pár kilometrov na chatu Lajoška. S relatívnou ľahkosťou obieham popadané balvany a razím si cestu do posledných kopcov. Priznávam, že ten predposledný strmák som vyšliapal chôdzou. No ten kopček na lúke som dal behom, aby keby sa náhodou niekto díval, pomyslel si aký makáč sa blíži. Nikto sa však nedíval. Moje obecenstvo tvorili akurát ďalšie stromy a zatiahnutá obloha.
Na chate som sa občerstvil kvalitným chalupárskym čajom a kúskom mliečnej čokolády, čím som porušil svoje paleolitické zásady. Ale nevadí, nejakú energiu mi treba dodať. Posedel som desať minút a vydal sa na cestu späť s chrobákom v hlave, či to dám do tých troch hodín. Dolekopcom sa predsa len behá rýchlejšie a teraz navyše aj obutý míňam jeden kilometer za druhým.
Čo nevidieť je tu opäť Jahodná, no naspäť nejdem po strmej zjazdovke ale po tých lesných serpentínach. Aspoň nabehám pár metrov navyše. Z Jahodnej sa vydávam na žltú trasu, aby som aspoň trochu obmenil monotónosť mojej bežeckej aktivity. Nohy ešte celkom vládzu, no fakt sa teším, že zachvíľu budem naspäť. Striedavo, raz obutý, raz vyzutý behám čo to dá. Už sa neriadim ani terénom ale skôr pocitmi. Keď mám ťažké nohy v botaskách, vyzujem sa a mením techniku behu a idem celkovo pomalšie, oddychovo. Keď ma omrzí bosé behanie, obúvam sa a idem rýchlejšie. Zistil som, že takéto striedanie behov mi prospieva dostatočne rozložiť energiu na celú trasu.
Konečne som minul kamenný hrb, a predomnou sa nesie už iba pár kilometrov trasy. Lesný trail začína byť suchší, oproti tomu čo to bolo na začiatku. Pomerne dosť rýchlo sa za tých pár hodín vstrebala vlaha do útrob zeme. K autu už dobieham obuto, s úsmevom na tvári, že som relatívne úspešne dosiahol môj cieľ. Príjemne uťahaný, zablatený no zato usmiaty, sadám do auta a vydávam sa na cestu domov.
Running Summary
Moving Time: 3:04:36Distance: 29,22 km
Total Time: 3:16:46
Trasa tam: http://goo.gl/4ZHg7z
Trasa späť: http://goo.gl/Uc2hFs
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára