Dlho som uvažoval nad tým v čom je pre mňa najideálnejšie behať. Už som mal nabehané nejaké tie kilometre v New Balance Minimus MT10, ktoré sa mi podarilo vychytiť z zľave za 60 ečiek. Viac by som za ne ani nedal, a ukázalo sa, že som dobre urobil. Po takmer polroku moje minimusi idú do dôchodku v biednom stave, no zato vyžmýkal som z nich čo sa dalo. Dokonca budú určite aj o pár gramov ľahšie ako keď som ich kúpil.
Kilometre sa míňali a ja stále s otázkou čo budem robiť ďalej, pátral som po nejakej čo najprirodzenejšej alternatíve. Neustále som natriafal na predražené minimalistické botasky. 80 euro, 100 euro, 150 euro, .... Čo je na tých botaskách také drahé? Človek by predpokladal, že minimalistická obuv bude lacnejšia, keďže je na nej menej gumy, materiály sú vzdušnejšie, atď. No cena až taká minimalistická nie je. Komerčný giganti sa snažia zarobiť kde sa len dá.
Nakoniec som natrafil na bežecké sandále. Vibram podrážka, stielka z perforovanej kože a jeden pár kožených šnúrok. Stúpla vo mne nádej, že som našiel to čo potrebujem. Vzdušné, odolné a spoľahlivé sandále, v ktorých nabehám ďalšie kilometre plné dobrodružstiev. No nakoniec prišla tvrdá realita, keď som zistil cenu. 100 až 120 euro. Za čo? Toto nebolo smiešne ani keby to bol vtip.
Ozvala sa vo mne kreativita, a s nadšením som sa pustil do výroby vlastných sandál. Bola to zábava, vymýšľať niečo nové, zhánať si o tom informácie. Z pneuservisu som si starostlivo vybral pár obotrebovaných pneumatík a inšpirovaný mexickým kmeňom raramuri, začal som vyrezávať podrážku v tvare makety mojej päty. Veľmi rýchlo som zistil, že tadiaľ cesta nevedie. Otupil som dva nože, zlomil pílku na kov ale ten dezén s gumou nie a nie prerezať. Nakoniec som siahol po niečom jednoduchšom. Schmatol som gumený koberček z auta a starostlivo vyrobil podrážky pre moje sandále. Dokoca som si na ne nalepil koženkovú stielku a zohnal zopár metrov hrubších nylonových šnúrok. V mojich nových sandáloch som odbehol niečo okolo 20-30 km, a hneď som zistil aj ich nedostatky. 2 mm hrubá guma bola príliš tenká a nechránila dostatočne moje nohy pred nerovnosťami terénu. Navyše mi neustále prerazil uzol raz na jednej potom na druhej nohe.
Moje pátranie po niečom lepšom pokračovalo ďalej až kým som nenarazil na obrázok celokožených huaraches. Toto by mohlo byť ono. Podrážka zo 7 mm kože, a tenšie no zato pevné kožené šnúrky by mohli vyriešiť moju dilemu. Objavil som remeselníka remenára, ktorému som poslal maketu mojich oboch nôh a dal si s nadšením vyrobiť na zákazku takéto sandále. Moje snaženie stálo zato.
Rozbalil som balík a v nich voňavé prekvapenie. Roland Noga, remenár, s chirurgickou presnosťou vyrezal kožené podrážky podľa mojej makety. Vedľa nich kožené šnúrky dlhé až až. Hneď ako som chytil produkt do ruky, vedel som, že túto podrážku len tak hocičo neprerazí, a že kožené šnúrky sa len tak ľahko nepretrhnú. Hneď som si ich uviazal na nohy v tradičnom štýle. Sadli mi ako uliate. Kožené šnúrky držali pevne, no zato sa vôbec nezarezávali do pokožky tak ako predošlé nylonové šnúrky. Vedel som, že teraz ich musím už len pokrstiť kvalitným behom.
Od chôdze k behaniu
Obutý v nových sandáloch, vydal som sa napospas lesom. Lara vyfintená v novom sledovom postroji, ktorý samozrejme tiež vyrobil Roland Noga, hopsala pekne predo mnou. Nadšený z prvých metrov, zvolil som dlhšiu a taktiež náročnejšiu trasu. Cesta sa míňala a ja som mal za sebou prvé kilometre po lesnej aslfatke. Počasie mi prialo, preto som odbočil z cesty a pustil sa na lesný trail. Sandále dokonale chránili moje nohy počas celej doby behu. Či už som stúpil na kamienok, kameň alebo riadny šúter. Aj keď im sa zväčša vyhýbam. Prebehli sme cez zopár čľapkaníc a vydali sa naprieč zelenými lúkami.
Tu som sa vyzul a užíval si bosé behanie po trávnatej ploche. Opäť striedanie bežeckých techník mi robilo dobre, šetril som energiu a radoval sa z toho, že si znova precvičím moje prsty, lýtka a celé chodidlo. Dobehli sme až ku hranici s Maďarmi, a pred nami sa črtal kopec, ktorý nemá ďaleko od vertikálnej steny. S menšími ťažkostami som ho bosí vyšľapal. Tu by sa hladká kožená podrážka sandalí šmýkala, no problémy som mal aj naboso. S pozornosťou orlieho oka, hľadal som tie najlepšie záchytné body pre moje prsty. Na blatistých úsekoch sa do kopca šmýkalo, tak ako aj na listnatých. Nakoniec sme sa nejako vyštverali na Skárošskú vyhliadku, akýsi skalnatý úkaz, odkiaľ je prekrásny výhľad na okolitú krajinu. Odtiaľ, lemujúc slovenské hranice, spustil som sa dole naprieč opusteným lesom. Tráva, kamene a sem tam blato mi okrem Lary robili spoločnosť na ceste.
Teraz sme sa už nachádzali v pomerne vyššej nadmorskej výške čo mi pripomenul chladný vzduch. Na moje veľké prekvapenie mi cestu prekrížili posledné známky snehových máp, ktoré sa v tejto chladnejšej oblasti až doteraz udržali. Dal som si krátku technickú prestávku a rozhodol sa bosé behanie vymeniť za sandálové behanie. S precíznosťou som si uviazal kožené šnúrky okolo mojích lýtok pýtajúc sa sám seba či takto to robia aj Tarahumarovia. Zívajúca samota pohraničného lesa mi dávala najavo, že sa v týchto končinách zeme nesmiem dlho zdržiavať a tak som sa pustil ďalej do behu smerom k civilizovanejším oblastiam.
Míňali sme kilometer za kilometrom. Všade okolo bolo cítiť zápach zveriny a pred nami sa mihali čierne siluety majestátnych jeleníc a jeleňov. Niektorí nám prebehli pred nosom, iní zase zvedavo pozerali pomedzi húšťavu rozzelenaných konárov. Naša cesta však ešte neskončila, od jazera Izra nás delilo ešte pekných pár kilometrov. Dažďová voda si razila cestu kde sa len dalo, a pred nami sa vynárali jeden lesný potôčik za druhým. Terén sa výrazne zhoršil, čomu nasvedčovali samé kamene, komáre, rozcuchané listy a nevypočítavé potôčiky. Sandále aj v takomto náročnejšom traily zohrali svoju úlohu vynikajúco.
Pred nami sa objavila chata Kopáska a my sme si razili cestu naprieč úsekom, ktorý pripomínal prehistorický prales. Terén sa ešte zhrošil a trailový beh sa zmenil na prekážkový beh. Samé popadané pne, niektoré nahnité, iné celkom čerstvé. Kopa kamenia, pripomínajúca skôr prírodný zosuv, alebo lavínu. Prebehli sme vedľa geomorfologickej rarity Malá Izra, ktorá vyzerala ako lužné lesy z filmu Notebook. Míňame turistické značky, keď tu zrazu cesty niet. Očami pokukujem po najbližšom červenom pásiku na kmeni stromu, no nikde nič. Ani cesta ani značka. Iba samá húšťava, konáre a listy. Po chvíľke blúdenia sme našli slabé zbytky červenej farby na kýpti kmeňa, no stále nikde náznak cesty. Tadiaľto asi často ľudia nechodia, pomyslel som si. Po chvíľke blúdenia lesnou džungľou, dorazili sme na čistinku, kde sa črtali prvé známky civilizácie. Pozamykané okenice drevených chatiek zvýrazňovali samotu okolitého prostredia Izry. Prebehli sme cez pozostatky opusteného letoviska, ak sa to tak dá vôbec nazvať. Ďalej už len smer Byšta, ďalších 10 km.
Akoby naschvál, cesta ma zaviedla na blatisté úseky, a ja som vedel, že s týmto nemá zmysel bojovať. Hore dokopca sa šmýkalo, a ja som ticho závidel Lare jej pohon na všetky štyri. Uvedomil som si, že novým podmienkam sa musím adaptovať a nie proti nim zápasiť. Preto som sa opäť už po niekoľký krát vyzul a išiel čistým štýlom naboso. S nádejou, že dorazím do Byšty, vyšliapal som kopčisko a ostal zarazene stáť. Predomnou sa vyjavila akási asfaltka, ktorá tu nemala čo robiť. Pozerám na displej GPSka, no veľa som z tej modrej bodky uprostred zelenej plochy nevyčítal. Asfaltka tu jednoducho nemala byť. Opäť som zablúdil. Vzal som to vľavo. Každá cesta predsa len niekam musí človeka zaviesť. No na moje sklamanie dostal som sa späť na Izru. Po Byšte ani stopa. Urobil som akúsi trápnu okľuku naprieč blatom a potom aslfatkou. Sklamaný týmto zistením, rozhodol som sa vrátiť naspäť domov. Nechcelo sa mi opäť pátrať po náznakoch červenej trasy, o ktorej ktovie či by ma vôbec dostala, tam kam som chcel.
Beh z Izry bol pomerne jednotvárny. Raz obutý, raz vyzutý, dával som si to po rozbitej asfaltke. Sem tam sa opäť mihla jelenica, stelesnená dokonalosť lesného šprintéra. Občas na mňa priamo civeli tak ako na tých gýčových pohľadnicách so západom slnka. Tu to bol však viac ako gýč. Toto bola naživo prirodzená krása, voľne žijúca v divokej prírode. Posledných 13 km som dal na jeden šup, bez väčších prestávok. Fľašu s vodou som mal stále poloplnú. Aspoň tak by to povedal Austrálčan narozdiel od Slováka, pre ktorého je pohár vždy poloprázdny. Predomnou sa črtá zrúcanina slanského hradu, nemého svedka mnohých historických udalostí. V pozadí počuť zvony kostolnej veže, pripomínajúc, že moje bežecké maniačenie sa pre dnešok blíži ku koncu. Po pomerne únavných štyroch hodinách behu sme konečne došli domov. Tento týždeň to bola hneď po sebe druhá tridsiatka vo voľnejšom tempe no zato s náročnejšími stúpaniami. Sandále aj popruh testom prešli a môžu sa kľudne pasovať aj s predraženými botaskami.
Distance: 33,29 km
Elevation Gain: 2402,08 m
Total Time: 4:19:58
Trasa: http://goo.gl/GXVWdz
Pred nami sa objavila chata Kopáska a my sme si razili cestu naprieč úsekom, ktorý pripomínal prehistorický prales. Terén sa ešte zhrošil a trailový beh sa zmenil na prekážkový beh. Samé popadané pne, niektoré nahnité, iné celkom čerstvé. Kopa kamenia, pripomínajúca skôr prírodný zosuv, alebo lavínu. Prebehli sme vedľa geomorfologickej rarity Malá Izra, ktorá vyzerala ako lužné lesy z filmu Notebook. Míňame turistické značky, keď tu zrazu cesty niet. Očami pokukujem po najbližšom červenom pásiku na kmeni stromu, no nikde nič. Ani cesta ani značka. Iba samá húšťava, konáre a listy. Po chvíľke blúdenia sme našli slabé zbytky červenej farby na kýpti kmeňa, no stále nikde náznak cesty. Tadiaľto asi často ľudia nechodia, pomyslel som si. Po chvíľke blúdenia lesnou džungľou, dorazili sme na čistinku, kde sa črtali prvé známky civilizácie. Pozamykané okenice drevených chatiek zvýrazňovali samotu okolitého prostredia Izry. Prebehli sme cez pozostatky opusteného letoviska, ak sa to tak dá vôbec nazvať. Ďalej už len smer Byšta, ďalších 10 km.
Akoby naschvál, cesta ma zaviedla na blatisté úseky, a ja som vedel, že s týmto nemá zmysel bojovať. Hore dokopca sa šmýkalo, a ja som ticho závidel Lare jej pohon na všetky štyri. Uvedomil som si, že novým podmienkam sa musím adaptovať a nie proti nim zápasiť. Preto som sa opäť už po niekoľký krát vyzul a išiel čistým štýlom naboso. S nádejou, že dorazím do Byšty, vyšliapal som kopčisko a ostal zarazene stáť. Predomnou sa vyjavila akási asfaltka, ktorá tu nemala čo robiť. Pozerám na displej GPSka, no veľa som z tej modrej bodky uprostred zelenej plochy nevyčítal. Asfaltka tu jednoducho nemala byť. Opäť som zablúdil. Vzal som to vľavo. Každá cesta predsa len niekam musí človeka zaviesť. No na moje sklamanie dostal som sa späť na Izru. Po Byšte ani stopa. Urobil som akúsi trápnu okľuku naprieč blatom a potom aslfatkou. Sklamaný týmto zistením, rozhodol som sa vrátiť naspäť domov. Nechcelo sa mi opäť pátrať po náznakoch červenej trasy, o ktorej ktovie či by ma vôbec dostala, tam kam som chcel.
Beh z Izry bol pomerne jednotvárny. Raz obutý, raz vyzutý, dával som si to po rozbitej asfaltke. Sem tam sa opäť mihla jelenica, stelesnená dokonalosť lesného šprintéra. Občas na mňa priamo civeli tak ako na tých gýčových pohľadnicách so západom slnka. Tu to bol však viac ako gýč. Toto bola naživo prirodzená krása, voľne žijúca v divokej prírode. Posledných 13 km som dal na jeden šup, bez väčších prestávok. Fľašu s vodou som mal stále poloplnú. Aspoň tak by to povedal Austrálčan narozdiel od Slováka, pre ktorého je pohár vždy poloprázdny. Predomnou sa črtá zrúcanina slanského hradu, nemého svedka mnohých historických udalostí. V pozadí počuť zvony kostolnej veže, pripomínajúc, že moje bežecké maniačenie sa pre dnešok blíži ku koncu. Po pomerne únavných štyroch hodinách behu sme konečne došli domov. Tento týždeň to bola hneď po sebe druhá tridsiatka vo voľnejšom tempe no zato s náročnejšími stúpaniami. Sandále aj popruh testom prešli a môžu sa kľudne pasovať aj s predraženými botaskami.
Running Summary
Moving Time: 4:04:20Distance: 33,29 km
Elevation Gain: 2402,08 m
Total Time: 4:19:58
Trasa: http://goo.gl/GXVWdz
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára