Hra na preskačku

Nadišiel piatok, jeden z ďalších všedných dní, kedy sa mi urobilo trojhodinové okno popri všetkých povinnostiach, zodpovednostiach, príjemných a nepríjemných veciach spojených so životom na tejto miniatúrnej zemi. Preto som sa rozhodol využiť tento čas na oddychový beh, nech si znova odvetrám mozog a nabehnem na iné myšlienky a uvažovanie.

Zvolil som sa teda klasiku, od kláštora po červenej na Lajošku. Za tri hoďky to musím v pohode dať. Vydal som sa teda na cestu, tento raz bez psa, nabalený s vodou, jedlom, plný očakávaní v čom bude tentoraz beh iný. Moje očakávania sa naplnili, keďže to čo malo byť pohodovým behom sa zmenilo na trápenie.

Hneď na začiatku ako som vošiel do lesa smerom na Kamenný hrb, prekvapilo ma množstvo popadaných konárov a lístia, ktoré mi križovali cestu. Na zemi toho bolo neúrekom a mne to sťažovalo moje bosé behanie. Miestami trasa splynula s lesnou zemou a ja som skoro zišiel z cesty. Nič to, snáď to je len na začiatku, pomyslel som si a pokračoval ďalej.

Moje predikcie však boli mylné, keďže to čo nasledovalo som nevidel za poslených pár rokov. Behám po červenej keď tu zrazu jeden padnutý strom za druhým. Všade okolo v lese ako aj na trase boli hordy vyvrátených kmeňov. Vyzeralo to akoby lesom prešla armáda Urukhai na čele so Sauronom. Moje bosé behanie sa zmenilo na preskakovanie. Niektoré pne som musel podliezť, na iné sa zase vyšplhať. Iné trebalo okľukou obísť, keďže sa nedalo inak. Takto dokaličený les som ešte nevidel.

Spomaleným tempom míňam jeden kilometer za druhým. Už som tesne na Jahodnej, keď sa obúvam aby som vyskúšal požičané Vivobarefooty Bretho. Vždy je to pre mňa zvláštny pocit, obuť sa a nebehať naboso. Je pravda, že posledné roky som behal vo všetkom možnom. Vyskúšal rôzne druhy tlmenia až kým som nezistil, že najlepšie tlmenie, je žiadne tlmenie. Samotná noha od chodidla po bedrový kĺb je ako jedna obrovská spružina, ktorá s použitím správnej techniky ušetrí bežca o kopec boľačiek. A to všetko samozrejme naboso.

Po ročnom prechode na bosé behanie sa mi pekne oddelili prsty od seba. Všetko fajn až na tú špinu.

Aj takto vyzerala cesta po červenej na Jahodnú

Konečne som vyšiel z divočiny na Jahodnú, no obohatený o vedomosti o trase za mnou, rozhodol som sa zmeniť plán. Poctivo som si vyšľapal zjazdovku a odtiaľ som nešiel na Lajošku. Namiesto toho som to vzal doľava cez les, odkiaľ sa trasa napája na asfaltku smerom na Klátov. Rozhodol som sa skrátiť trasu, nakoľko môj prekážkový beh cez les mi zabral dosť času.

Pomaličky zostupujem lesom keď tu zrazu strhol sa intenzívny dážď. Nevadí. Za posledné upršané dni som si už nato zvykol. Je to celkom osviežujúce a pridáva to na atmosfére dobrodružstva. Pomaličký míňam dedinu a odtiaľ križujem les do chatárskej oblasti na Čaksovú ulicu. Konečne si dávam po nabehaných kilometroch občerstvovaciu pauzu. Hruška a voda ma zdanlivo posilnili a stihol som ešte poobdivovať prelievajúcu sa vyrovnávaciu nádrž.

Teraz už len posledné stúpania, Bukovec a som späť na KVP. Avšak nebolo to tak jednoduché ako sa zdalo. Pomaličky som vyšľapal kopec keď tu zrazu pociťujem bolesť v pravom stehne. Snáď to je len dočasné – myslím si. Vyštveral som sa na lúku a odtiaľ už naboso pokračujem od Hýľova na bukovecké lúky. Bolesť však neprestáva. Skôr sa zintenzívňuje.

Len tak tak som prebehol aslfatkový úsek, odkiaľ pokračuje vpravo poľná cesta na spomínané lúky. Dávam si druhú pauzu a na moje prekvapenie zisťujem, že som pomerne dosť vyčerpaný. Nezabehol som pritom ešte ani 15 km. Divné. Pijem vodu a idem ďalej.

Počasie sa náhle zmenilo a spomedzi oblakov sa vynorili teplé lúče. To však nič nemení na mojom stave. Začína mi byť zle. Je mi na zvracanie a treba mi sr@ť. No nejde ani jedno ani druhé. Namiesto toho sa mi točí hlava a je mi mdlo. Radšej nezastavujem ale pokračujem naprieč lúkou v nádeji, že to prejde. Nič však neprešlo. Už je to len pár km do finišu a ja mám pocit, že to trvá celú večnosť. Zastavil som aby som sa napil vody. Zrazu pozorujem, že na spodku fľaše plávajú chumáčiky čiernej plesne. Už začínam chápať prečo mi žena občas hovorí, že som riňoš. Pijem vodu ďalej, dúfajúc, že pH v mojom žalúdku si s tým nejako poradí. Buď sa konečne vyzvraciam alebo vys*riem. Hlavne nech sa mi už uľaví.

Stehno bolí čím ďalej tým viac. Hlavne pri panve a cítim aj zadnú časť pri kolene. Prehnal som to s tými drepmi, ktoré som si poslednú dobu naordinoval. Raz som počul jeden podcast, kde týpek vravel o tom, že najväčšie bláznovstvo je keď je človek sám sebe trénerom. Vtedy som sa nad tým iba pousmial. No asi vedel o čom hovorí. Robiť 150–200 drepov s činkami a potom ísť behať nebol dobrý nápad. Preťažil som si svaly. V spojení s divným žalúdkom a pocitom na hnačku je to všetko naprd. Doslova. Prdím celú cestu a každú chvíľu sa obzerám po najbližšom strome, kde by som mohol konečne vykonať to umelecké dielo.

Samozrejme k tomu všetkému s príchodom lesného trailu pokračuje hra na preskačku. Z podliezania a preskakovania popadaných stromov už aj mne začína preskakovať. Bolesť v nohe je tak silná, že už striedam behanie s chôdzou. Už mi je jedno aký budem mať čas. Nech len to už skončí. Ledva som doškintal k autu. Hlava sa mi točí, noha bolí, brucho je o ničom. Rozčarovaný z dnešného behu konečne idem domov. Malo to byť pohodové aktívne oddychovanie, namiesto toho som mal pocit, že bojujem o prežitie. A pritom to bolo to iba 20 km. Snáď sa nabudúce poučím z týchto chýb a nebudem jesť pred behom blbé kokosové kaše, horké čokolády a iné blbosti.

Running Summary

Moving Time: 2:33:19
Distance: 24,21 km
Elevation Gain: 755 m